Tak som tu
"To ako si sama dovliekla také ťažké kufre?" spýtal sa a zabuchol dvere na kufri auta. "Ťažko," odfúkla si som s úľavou. "Ale už si tu. Konečne." objal ma. "Všetci sa ma pýtali, kam cestujem s takým kufrom," zasmiala som sa a spomenula som si na staršiu pani, ktorá ma vyprevadila so slovami: " Srdiečko, a poriadne sa tam obliekaj,"
Oprela som si hlavu o sedačku a zapozerala som sa von z okna. Istanbul sa kúpal v žiare svetiel. Nádhera. Mesiac vyzeral byť nebezpečne blízko. Vysoké minarety Modrej mešity sa trúfalo dotýkali oblohy.
"Máš, prosím ťa, nejaký uterák navyšše?" pri tejto otázke som sa zahanbila. Čo asi potom mám v tom obrovskom kufri? A v tom druhom ešte väčšom? Trochu pribrzdil a pozrel sa na mňa. "Môj byt je odteraz tvoj. Náš." chytil ma za ruku. "Všetko je tvoje. Prerobíme byt tak, ako sa to bude páčiť tebe. Nakúpime vankúše, väčší mraziak na tony zmrzliny. Všetko, ako budeš chcieť." Je to On. Ten, ktorého som si vybrala. Ten, ktorý si vybral mňa. Som tu.
