Hurá do Grécka!
"Myslíš, že ho nájdu?" bezradne pozerám okolo seba. "Neviem, Deli," tiež je z toho zmätený, "budú musieť." Ľudia behajú z miestnosti do miestnosti. Všade je chaos a neporiadok. Zrazu sa medzi dverami objaví chlap v modrej uniforme so zastrihnutými fúzikmi a vysype na stred niekoľko stovák bielych obálok. To už je asi dvadsiata kopa. Neviem, kde sa mám postaviť, aby ma niekto nepristúpil. Každý má plné ruky práce. Dokonca aj ujo, čo nosí čaj. Z každej strany na ňho niekto kričí, sem dva čaje a dones aj Muratovi. Z pootvorených okien preniká zvuk naštartovaných skútrov a veľkých dodávok. Niekoľko chlapov triedi balíky a vkladá ich do áut podľa adries.
Do miestnosti vybehne menší chlapec, ktorý ma očividne naponáhlo, a hodí na zem dva červené mechy. Niečo si zamrmle a už ho neni. Pozdĺž steny stoja drevené poličky plné listov a popísaných obálok. Nakŕkam ponad plece tučného poštára či náhodou nezbadám moju zásielku. Každá z poličiek má priradené nejaké meno. My čakáme na Uğura. A už dobre dlho. Začínam byť nedočkavá. Aj on už je nervózny.
Že vraj už u nás poštár zvonil minulý týždeň. Volala som na hlavnú poštu. Zásielka je tam. Keď som sa spýtala, kedy bude znova doručená, chlapec mi zdvorilo oznámil, že oni nevedia, kedy to budú posielať. Hlavná vec, že presne vedia, že u nás zvonili vo štvrtok o 15,30. Žiadny lístok v schránke, odkaz, nič. Vitaj znova v Turecku, Miška.
Tak sme si pre to šli sami. Už som sa nemohla dočkať. Od decembra prešlo kopu času a už som myslela, že nebudem môcť vycestovať. Ale konečne už mám v rukách kartičku s prechodným pobytom.
"Deli," nešikovne ťukám mokrými prstami, "zase nejde ten internet." To už je tretíkrát za tento týždeň. "Zavolám im," prišla mi správa.
Už zvoní pri dverách. Menši zavalitý pán s kufríkom ako inštalatér. Navlečie si návleky na topánky a už mi niečo vysvetľuje ohľadne modemu. Ja s mojimi technickými a IT znalosťami by som tomu ani po slovensky nerozumela. Vytáčam na telefóne Deliho. Nech si povysvetľujú.
"Deli?" píšem správu, "ten pán odišiel." Zabuchla som dvere. "Povedal, že ide do Bodrumu." Musí niečo skontrolovať. Káble či pripojenie. "Áno," pípla správa, "vráti sa." Čudné. "Vráti sa?" odpisujem, "akože ešte dnes?" Z Istanbulu do Bodrumu to je okolo sedemsto kilometrov. Nechápem, na čo tam išiel. Pípne mi správa. Osem smejúcich sa smajlíkov. "Deli," čítam, "nie do mesta Bodrum." Tak kam teda šiel? "Bodrum znamená prízemie," pozerám na displej, "šiel dole skontrolovať káble." Aha, tak teraz už tomu rozumiem. Ach, tá turečtina.
Ikamet je doma, internet funguje, naučila som sa, že nie je Bodrum ako bodrum, tak môžeme naplánovať víkend v Grécku.
